Čo je
neoliberalizmus?
Elizabeth
Martinez a Arnoldo Garcia
Pod neoliberalizmom
chápeme taký typ ekonomickej politiky, ktorý sa rozšíril počas uplynulých
dvadsiatich piatich rokov. Aj keď sa tento termín v bežnej reči nevyskytuje
príliš často, základný účinok neoliberálnej politiky v rôznych častiach sveta
je jasne čitateľný – bohatí sa stávajú bohatšími a chudobní chudobnejšími.
“Liberalizmus”
sa v širšom slova zmysle týka politiky, ekonomiky, ba i náboženstva. Politický
liberalizmus sa v rámci občianskej verejnosti v USA všeobecne považuje za
stratégiu prevencie sociálnych konfliktov a zároveň za progresívnejší politický
smer v porovnaní s konzervatívnou či pravicovou politikou. Ekonomický
liberalizmus je však niečo celkom iné. Konzervatívni politici, ktorí proklamujú
jasnú opozíciu voči “liberálom” - majúc na mysli politických liberálov - nemajú
v skutočnosti žiadne problémy s ekonomickým liberalizmom, vrátane
neoliberalizmu.
Predpona
“neo” naznačuje, že hovoríme o novom druhu liberalizmu. Aký bol teda ten starý
typ? Liberálna ekonomická škola sa preslávila v Európe po tom, čo anglický
ekonóm Adam Smith vydal v roku 1776 knihu s názvom Bohatstvo národov (The
Wealth of Nations). Smith a ďalší ekonómovia presadzovali zrušenie zasahovania
štátu do ekonomických záležitostí. Žiadne obmedzovanie výroby, žiadne obchodné
bariéry, nijaké clá - voľný obchod bol podľa nich najlepšou cestou rozvoja
národnej ekonomiky. Tieto predstavy boli liberálne v tom zmysle, že popierali
akúkoľvek kontrolu. Takáto aplikácia individualizmu podporovala “voľné”
podnikanie, “voľnú” súťaž - čo, ako sa už nespočetnekrát ukázalo, pre majiteľa
súkromnej firmy znamená voľnú cestu k ziskom.
Ekonomický
liberalizmus prevládol v USA v 19. a v prvých desaťročiach 20. storočia. Až
kríza v 30-tych rokoch tohto storočia priviedla ekonóma Johna Maynarda Keynesa
k teórii, ktorá spochybnila liberalizmus ako najlepší politický systém pre
kapitalistov. Tá v zásade tvrdila, že pre rast a rozvoj kapitalizmu je
nevyhnutná plná zamestnanosť, ktorú možno dosiahnuť len intervenciami vlád a
centrálnych bánk v záujme zvyšovania zamestnanosti. Keynesova teória mala
kľúčový vplyv na politiku prezidenta Roosevelta známu ako New Deal,
ktorá skutočne zlepšila životy mnohých ľudí. Všeobecne sa rozšírilo a prijalo
presvedčenie, že vláda má podporovať verejné blaho.
Avšak kríza
kapitalizmu v uplynulých 25 rokoch, ktorá sa premietala do stále klesajúcej
miery ziskov, inšpirovala predstaviteľov najvplyvnejších korporácií k revízii
podstaty ekonomického liberalizmu. Zatiaľ čo Smith hovoril o trhu malých
výrobcov a malých spotrebiteľov bez monopolov a štátnych subvencií, v ktorom
dopyt ovplyvňujú prirodzené potreby ľudí a kapitál je lokalizovaný v konkrétnom
mieste, hlavným cieľom dnešných neoliberálov je presný opak. Neoliberalizmus sa
usiluje o dereguláciu medzinárodného obchodu, t.j. maximálnu demontáž
regulačných kompetencií národných vlád v prospech nadnárodných súkromných
obchodných spoločností s cieľom umožniť ich nekontrolovateľný pohyb z miesta na
miesto podľa toho, aké priame i nepriame zvýhodnenia im tá-ktorá krajina
poskytne a bez akéhokoľvek ohľadu na lokálne potreby. To je skutočným obsahom
predpony “neo” v termíne neoliberalizmus. S prudko sa rozvíjajúcou
globalizáciou kapitalistickej ekonomiky sa v súčasnosti stávame aj svedkami
šírenia neoliberalizmu v globálnom merítku.
Pamätnú
definíciu tohto procesu vyslovil generál Marcos na Medzikontinentálnom
stretnutí za humanizmus a proti
neoliberalizmu, organizovanom Zapatistami v auguste 1996 v mexickom
Chiapas, keď povedal: “Pravica nám ponúka, aby sme svet zmenili na jeden veľký
supermarket, kde by si v jednej sekcii mohli kúpiť Indiánov, v druhej ženy...”.
Do svojho prejavu mohol ešte dodať deti, imigrantov, zamestnancov alebo hoci
celú krajinu ako Mexiko.
Charakteristickými
črtami neoliberalizmu sú:
1.
Diktát trhu.
Oslobodenie “voľného”, t.j. súkromného podnikania od akýchkoľvek vládnych
obmedzení bez ohľadu na spoločenské následky. Otvorenie národných ekonomík medzinárodnému
trhu a zahraničným investíciám v ešte väčšej miere, než zabezpečili už
existujúce dohody o voľnom obchode s drastickými spoločenskými a ekologickými
dopadmi (napr. NAFTA). Znižovanie miezd deunionizáciou zamestnancov a rušením
ich práv, ktoré si vydobyli v dlhoročných zápasoch. Zrušenie kontroly nad
tvorbou cien. V konečnom dôsledku, absolútna voľnosť pohybu kapitálu, tovaru a
služieb. Aby nás presvedčili, že je to pre nás dobré, neoliberáli tvrdia:
“Neregulovaný trh je najlepšou cestou k vyššiemu ekonomickému rastu, z ktorého
budú mať nakoniec úžitok všetci.” Teda čosi ako Reaganova trickle-down
economy (ekonomika, z ktorej má rastúce bohatstvo najbohatších postupne
“presakovať” zhora nadol). Bohatstvu sa však do suterénov spoločnosti akosi nechce.
2.
Krátenie verejných výdavkov na sociálne služby, predovšetkým na vzdelávanie a
zdravotníctvo. Oslabovanie sociálnej siete, redukcia financovania
infraštruktúry (napr. verejnej dopravy, dodávok vody, atď.), a to opäť v mene
idey znižovania úlohy štátu. Neoliberáli však pravdaže nie sú proti vládnym
subvenciám a poskytovaniu daňových i nedaňových zvýhodnení pre súkromný biznis,
v chudobných krajinách najmä pre veľkých zahraničných investorov.
3.
Deregulácia. Obmedzovanie
zasahovania štátu všade tam, kde by to mohlo ohroziť zisky súkromných firiem,
vrátane takých oblastí, akými sú ochrana bezpečnosti práce či životného
prostredia.
4.
Privatizácia.
Predaj štátnych podnikov, tovarov a služieb súkromným investorom. Týka sa to
bánk, kľúčového priemyslu, železníc, diaľníc, na ktorých sa vyberá mýto,
elektrární, škôl, nemocníc, vodárenských zariadení, atď. Hoci sa zvyčajne
privatizuje v mene zvyšovania efektivity (ktorá je často vzhľadom na kvalitu
riadenia štátnych podnikov naozaj potrebná), privatizačné procesy vedú k ďalšej
koncentrácii bohatstva v rukách niekoľkých mocných a k zdraženiu základných
životných potrieb obyvateľstva. Preto boj o privatizačný koláč takmer
neodmysliteľne sprevádzajú korupčné škandály.
5.
Eliminácia konceptu “verejnoprospešnosti” a “komunity” a ich nahradenie pojmom
“individuálna zodpovednosť”. Tlak na najchudobnejších ľudí v spoločnosti, aby sami
hľadali riešenie svojich problémov prameniacich z nedostatočného zdravotného
zabezpečenia, vzdelávania a sociálnej starostlivosti a v prípade zlyhania ich
obviniť z lenivosti a neschopnosti.
Celosvetovo
je neoliberalizmus presadzovaný vplyvnými inštitúciami typu Medzinárodného
menového fondu, Svetovej banky, medzinárodných rozvojových bánk či Svetovej
obchodnej organizácie. Chile je prvou krajinou, v ktorej bolo možné sledovať
účinky čistej neoliberálnej politiky v praxi v období po puči podporovanom CIA,
ktorý v roku 1973 zvrhol demokratický režim Salvadora Allendeho. Nasledovali
ďalšie krajiny. Najhoršie dopadlo Mexiko, v ktorom sa v prvom roku platnosti
dohody NAFTA znížili mzdy o 40 až 50%, pričom životné náklady vzrástli o 80%.
Skrachovalo vyše 20 tisíc malých a stredných podnikov a vyše tisíc štátnych
podnikov v Mexiku bolo privatizovaných. Istý mexický vedec charakterizoval neoliberalizmus
ako “neokolonizáciu Latinskej Ameriky”.
V USA
neoliberalizmus rozrúša sociálne a environmentálne programy (napr.
legislatívu), o ktoré tamojšia občianska spoločnosť tvrdo bojovala niekoľko
desaťročí. Jeho čistým prejavom je tzv. “Zmluva o Amerike”, s ktorou prišla
Republikánska strana. Protagonisti tohto dokumentu sa nekompromisne zasadzujú
za zrušenie systému sociálnych a iných zákonov, ktorého zmyslom je chrániť
deti, mládež, ženy, menšiny a prírodu. Snažia sa presvedčiť verejnosť, že je v
záujme každého “striasť vládu z vlastných pliec”, pričom skrytým zámerom je
práve likvidácia jej kompetencií regulovať negatívne pôsobenie súkromného
biznisu.
Poznámka:
pôvodný text bol upravený. Preklad: Helena Zamkovská, 1999.